Kríza mladého veku

Autor: Miroslava Vernarská | 22.10.2014 o 11:17 | Karma článku: 4,37 | Prečítané:  726x

Niečo som o tom už študovala v škole. Šak bude zo mňa psychologička! Trošičku z toho som si už aj odžila, ochutnala varechou z veľkej misy. Občas, keď som si pomyslela na budúcnosť, pochytila ma zvláštna bolesť na šiji. Budúcnosť, vďakabohu, bola vtedy ešte dosť ďaleko, tak som sa zamerala na najbližšie dni, najbližšie problémy a trápenie ma zaraz prešlo. Pohltila ho pena dní. Niekedy pena na pive.Snehovo- biela a krémová. Ale už som tu, a vlastne, sme tu. Všetci moji rovesníci, bábätká narodené okolo roku 1992-91-90,  končíme piate ročníky vysokých škôl a nie každý, ale niektorí aj hej, majú obavy. Obavy z toho, či sa im v podarí byť v živote šťastnými. Či sa im podarí nebyť tými karikatúrami, z ktorých sa v puberte smiali.

Minule som zablúdila na akýsi workshop na podporu aktivity mladých, taký aby mladí vedeli, ako nekonečne veľa možností majú k dispozícií pre svoj rozvoj. Netreba zaspať na vavrínoch, ak sa chcete uplatniť na trhu práce. Treba vyvíjať aktivitu! Treba brigádovať! Treba stážovať! Treba podnikať! Ponúkli nám príklad génia, ktorý v jedenástich vyhral akúsi programovaciu súťaž a v dvaciatke rozbehol biznis, na ktorý si pozháňal vlastnými silami peniaze. A že vraj začať podnikať je ťažké, a že nie sú peniaze. Na !

Ja som v jedenástich bojovala so svojou vlastnou osobnosťou, svojím telom a apetítom.

A aké všetky granty s tisícimi papierovačkami existujú. Pre inšpiráciu nám ukazovali aplikácie Slovákov, ktoré prerazili vo svete. Nie som informatik. Nemyslím si, že mi osoží urobenie selfie na mobile tlesknutím. Nezdá sa mi, že to osoží svetu. Ale uznávam bol to šikovník ten chlapec.

Potom nastúpil motivačný rečník. Pán po päťdesiatke v trochu desivom lesklom sivom obleku, ktorý sa nehodil ani k situácií, ani k dennej dobe a ani k nemu, a začal rozprávať o tom, že väčšina ľudí si robí ráno zoznam vecí, ktoré majú cez deň urobiť. To však nestačí! My si musíme urobiť list úspechu!

List úspechu!

Stačilo.

Zdvihla som sa vo svojom Beatles tričku a ryšavých vlasoch a odkráčala z miestnosti. Možno som ho zle ohodnotila, možno to je milý starší pán s dobrou slovnou zásobou a v celkovom závere by spomenul niečo čo by ma inšpirovalo. Možno keby som prešla cez všetko to trápenie, tak by som si na konci vravela, že to za niečo stálo. To si vravievam stále.  Ale už nemám chuť. Na to trápenie. Keď mamka ochorela a trpeli sme s ňou všetci, vtedy som s plačom hovorila môjmu Majovi, že aj keby nás toto trápenie malo niečo naučiť, radšej by som ostala hlúpejšia, neskúsená. Minule keď som sa trápila na recepcii na akejsi stáži, tiež som veľmi uvažovala nad tým, či toto trápenie niekam vedie. Či sa mám opäť raz snažiť a dúfať, že sa z toho niečo naučím. Že v tom nájdem kúsoček inšpirácie pre lepší život. Rozhodla som sa a vravela si: Nie, už nie! Už stačilo...

Keď som sa rozprávala s kamarátmi, hovorili mi o tom, že oni si už privykli na trápenie. Také tradičné východniarske: „Privikľi na cerpeňe“- po ich.

Prišla som v ten deň domov smutná, unavená, vyhladovaná a pustila si Neila Younga. Harvest. 1972. Skvelý album.

Moja spolubývajúca, skvelé dievča, bude možno mladá učiteľka. Možno.Na začiatku septembra mali mesačnú prax v školách. Chytila jednu skvelú vedúcu. Pedagogičku. Dokonca neviem či nie doktorku, ktorá to však nemala v hlave celkom v poriadku. Úbohé deti, ktoré učí a moja spolubývajúca- každý deň chodila domov zničená a vravela, že sa jej zdá, že ona asi učiť nechce. Nechce byť učiteľka, nevie čo chce v živote.Môj Majo mi chodil ako mátoha ostatný týždeň, keď sa mu zdalo, že život nemá žiaden cieľ. Pritom je krásny inteligentný zdravý človek. 

A ja? Ja tak isto. Takú mám v sebe kapacitu života, ktorú by som chcela dať von, len sa mi nikdy nedarí nájsť ten správny smer na ventiláciu. Iba keď sa zavriem sama v izbe a ako vraví ocko, datľujem si do písacieho stola. Alebo keď môžem byť v škole ticho a počúvať prednášku nejakého múdreho človeka. Čo je dobré, že ich je na našej škole dosť. Tak rada počúvam múdrych ľudí, že sa občas vkradnem na cudzie prednášky. Najčastejšie medzi filozofov a tvárim sa, že tam patrím.

Vedela som, že ma čakajú ešte ťažké najbližšie dni a ako vždy som si želala, aby už bolo za nimi a po ceste zo školy som stretla jedného nesmierne milého chalana, ktorý u nás doktorantuje, a s ktorým sa nesmierne rada rozprávam. On mi na moju krízu povedal, že kríza je dobrá vec, že sa na to mám dívať tak, že je to priestor na to, aby som sa mohla posunúť ďalej.

Tak sa asi pokúsim.

Posunúť sa.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?