Spomínala som na všetkých ľudí, ktorých som kedy stretla

Autor: Miroslava Vernarská | 29.9.2014 o 19:52 | (upravené 29.9.2014 o 20:12) Karma článku: 5,13 | Prečítané:  417x

Postávala som na ulici. Len tak som spomínala na všetkých ľudí, ktorých som kedy stretla.   Mala som ich smútky všade okolo očí. Videla som sa tak v odraze nejakého výkladu.   Videla som aj mraky. Najkrajšie mraky, aké kedy boli na oblohe. Tmavé a hlboké. Skláňali sa až ku mne.   Zbadala som chlapca, ktorý prechádzal cez cestu a ľahkovážne sa vrhol pod kolesá prichádzajúcemu autu. Akoby si takýmto spôsobom, prívalom adrenalínu, blízkosťou smrti, snažil niečo dokázať. Možno chcel ukázať smrti, že je nad vecou. Samozrejme, mal to vypočítané tak, aby stihol bezpečne prejsť.   Hlupák, napadlo mi. Poznám ho. Vyrastal v dome oproti, v zlej rodine, býval spolužiak môjho staršieho brata a večne s ním boli akési opletačky. Bitky, úlety, blicovanie, rôzne zverstvá. Raz ho brat videl ako priviazal mačku za všetky štyri laby a utýral k smrti. Hádzal do nej kamene, kým sa neprestala hýbať. Brat bol malý a nevedel ako ho mal zastaviť, tak sa len nečinne prizeral. Pamätám si, ako o tom vravel matke a plakal pri tom. Asi si náhle uvedomil krutosť života a našu bezmocnosť. 

Raz som sa akýmsi nedopatrením dostlala do ich domácnosti na obed. Ponúkli mi slepačiu polievku. Pokúsila som sa vzdorovať, ale ako dieťa som nemala veľké šance. Cítila som sa v ich byte nepríjemne a ohrozene. Utkvelo mi v pamäti aká som bola znechutená, keď som videla ako si do polievky dávajú slané ochucovadlo a potom z vrchnáčika fľaštičky zlízavali poslednú kvapku. Vraj pre hygienu, aby sa to tam neusádzalo. Šokovalo ma to tak veľmi, že som to povedala ako prvé, po tom čo som sa vrátila domov a dostala následne hubovej polievky. Ako deťom nám dedo hovorieval, že ochucovadlo je vyrobené z kravských kopýt. Sveto- svete. Predstavovala som si, ako im ich strhnú a melú na veľkom železnom mlynčeku. Preto má vraj maggi takú tmavú farbu.

 

Bol to jeden, len tak sa mi mihol životom. Roky predtým ani roky potom som ho nevidela.

A vedľa mňa na chodníku postávali akýsi mladíci. Chlapec a dievča. Zdá sa mi, že spolužiaci mladšej sestry. Vravím mladíci, ale možno by ma ešte hodili do kategórie k nim. Ja sa však už cítim inak. Cítim sa staro. Život som zobrala hopom. Ja už im nerozumiem.

Samozrejme, nedalo sa nepočúvať. Vždy keď sa niekto rozpráva, náhodní spolucestujúci, náhodní postávajúci, náhodní spolusediaci sa tvária, že nepočúvajú, ale rozhodne počúvajú! Niektorí dokonca celkom bez okolkov s pootvorenými ústami hľadia na toho, kto aktuálne rozpráva.

Bavili sa o tom čo živí ich životy. Najprv o škole, kde študujú. Dievčatko gymnázium, že vraj robí imatrikuly. Chlapec práve nastúpil na architektúru. Anilen si ho neviem predstaviť ako sedí v prednáškovej miestnosti.

Dievčatko si zapálilo (pravdepodobne si myslelo, že je už v dostatočnej vzdialenosti od rodičov) a chlapec na to kriticky zhodnotil, ako mu je ľúto, keď vidí pekné dzifče v meste a v ruke drží cigaretu. Nato hneď zasondoval, že tým ale netvrdí, že nefajčí. Vlastne fajčil včera v noci. Ale to sa veľmi neráta lebo bol spitý. Fajčí totiž, len keď je spitý.

A téma, ktorá to vždy istí. Aký spitý bol predchádzajúci večer. Nachvíľu som si pomyslela, že je to možno aj akýsi desivý druh národného športu u mladých. Baviť sa, kto koľko stiahol. Aký bol spitý. Dotyčný zvládol sedmičku napoly. Uznávam- celkom dobrý výkon! A na druhý deň mu nič nebolo. Skvelá mladosť!

Ešte sa gymnazistke vystatoval ako mali pred izbou na intráku párty. Normálne. Stoly, stoličky, veľká bedňa (cez ktorú išla hudba). Pomyslela som si.... krásny intrákový život. Áno poznám to. Piaty rok študujem. Žijem na intráku a užívam si nedostatok intímneho priestoru, okrem dvoch spolubývajúcich aj nového priateľa spolubývajúcej, čiže nového spolubývajúceho. Pochopila som to vtedy, keď u nás začal chodiť na záchod a sprchovať sa. Poznám krik neznámych ľudí pod oknom, nad oknom, za oknom, búchanie na dvere o tretej v noci od opitých medikov. Poznám veľmi dobre pocit, keď človek príde o šiestej večer zo školy a príde na to, že jedlo v tej posratej starej chladničke mu zamrzlo. Viem ako chutí sprchovanie počas choroby v ľadovej vode. Viem ako z tej posratej chladničky smrdí plesnivé jedlo. Ale viem tiež, aké sú rozhovory. Neustále, hodinové. Vtedy keď mladí ľudia nič nepotrebujú iba vzájomné myšlienky. Viem ako je to cítiť ruku spolubývajúcej ako vás hladí po chrbte, keď v noci plačete na posteli, ako chutí jedlo iného človeka, ktoré Vám daruje. Ostane vo mne navždy smiech. Mladý smiech so štipkou horkosti zo života, neistotou čo bude, kde bude. Kam sa dostaneme, či naplníme svoj vlastný zmysel?

 

Ľudia sú ľudia a milujem ľudí. Raz som o tom dokonca napísala sloh niekde ešte na strednej. Celý ten sloh bol ako dlhá báseň. Minule som si na to spomenula a urobila si nový blog, kam so nahádzala fotky ľudí, akí sú krásni, rôznorodí. Dokonca som už o tom raz písala aj sem.

 

Stretla som už zopár ľudí.

Najlepší sú tí s chybami.

 

 

http://dandelionpeople.tumblr.com/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?